Zmluva o Európskej únii.

Zmluva o Európskej únii z roku 1992 znamenala vytvorenie vyššieho stupňa európskej integrácie vo forme Európskej únie. Jedným z prínosom tejto zmluvy bolo aj formálne uznanie ľudských práv ako všeobecných zásad práva Spoločenstva, ktorých základ vo svojej judikatúre sformuloval Súdny dvor Európskych spoločenstiev už v 70. rokoch minulého storočia. Napriek tomu Európska únia dodnes nemá vlastnú záväznú listinu práv. Súdny dvor sa pri vytváraní neformálneho katalógu základných práv ako všeobecných zásad práva Spoločenstva však do veľkej miery inšpiroval práve Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950. Tento vývoj ochrany ľudských práv formálne potvrdili predstavitelia členských štátov v článku 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, podľa ktorého „Únia rešpektuje základné práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií, ktoré sú členským štátom spoločné, ako všeobecné zásady práva Spoločenstva.“

Lisabonská zmluva z roku 2007, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, prináša okrem iného zásadné zmeny Zmluvy o Európskej únii v oblasti ochrany ľudských práv. Článok 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy okrem súčasného uznania základných práv zaručených Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vyplývajúcich z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty za všeobecné zásady práva Spoločenstva (Únie) zakotví právnu záväznosť Charty základných práv Európskej únie z roku, ktorá je v súčasnosti iba nezáväzným politickým dokumentom, a stanoví, že Únia pristúpi k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Lisabonská zmluva je v súčasnosti v štádiu ratifikácie.

Konsolidované znenie zmluvy o Európskej únii v slovenskej verzii.

Konsolidované znenie Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy v slovenskej verzii.